Vojenská služba, politické práva a občianstvo

Autor zastáva tézu, že zmeny vojenských technológií, taktiky a vojenskej organizácie a aktuálny stav vojenského ohrozenia patria k hlavným determinantom spoločenského a politického pohybu a tiež podoby práva a ústavného zriadenia štátu, čo je ilustrované na vývoji inštitútu občianstva. A taktiež s ním spojených predstáv o statuse človeka v spoločnosti a jeho prirodzených a ľudských právach, vrátane nároku na istú mieru sociálneho zabezpečenia. Vojna alebo jej hrozba boli vždy mocným stimulátorom technologických a spoločenských zmien. Bezpečnosť pred útokom zo strany iných spoločenstiev, iných štátov, bola vždy považovaná za azda najcennejšiu spoločenskú komoditu. Historicky možno povedať, že štát priznával plnohodnotné občianske práva a právo na politickú participáciu len tým, čo vykonávali vojenskú službe, alebo mali povinnosť ju vykonávať v prípade potreby. Je to logické, lebo štát si potrebuje zabezpečiť lojalitu svojich vojakov – tak ich musí motivovať aj politickými a sociálnymi právami. Téza nie je vo svojej podstate nová. Na prekvapenie moderného čitateľa sa považovala za samozrejmú až do začiatku 20. storočia. Zmena vo veľkosti armád a najmä ich podielu na celkovej populácii tak môžu vyjadrovať zmenu zastúpenia populácie s politickými právami a tak z dlhodobého pohľadu aj mieru demokratickosti konkrétnej spoločnosti (krátkodobo sú možné isté výkyvy a odchýlenia). A univerzálne rovné občianske práva nastúpili v moderných štátoch ruka v ruke so všeobecnou vojenskou povinnosťou v 18.–19. storočí. Dnes sme svedkami toho, ako spoločnosti vyspelých demokratických štátov zažívajú opätovnú postupnú oligarchizáciu zatiaľ nevyjadrenú formálno-právne (rastúce majetkové rozdiely, odtrhnutie občanov od politiky, profesionalizácia armády, rast počtu väzňov a pod.). Jednou z viacerých príčin tejto oligarchizácie pritom môže byť aj opustenie koncepcie masových armád budovaných na základe všeobecnej brannej povinnosti a povinnej prezenčnej vojenskej služby a príklon k profesionálnym armádam. Elity stratili strach pred vojensky aktívnym národom a potrebu uchádzať sa o jeho dôveru a priazeň. Nie sú nútené sa natoľko zaoberať jeho sociálnym zabezpečením a mierou identifikácie so spoločnosťou a štátom.