Vstávaj, Šimon, niekde horí

Šimonko má v izbe malej celučký svet. A tak ďalej. V tom sa asi podal na deda. Ten tomu svetu roky predsedá... Jedinečné sú chvíle, keď sú spolu starí rodičia a vnúčatá. Akoby sa vtedy dovedna spojila múdra skúsenosť a láskavý nadhľad s detskou spontánnosťou a túžbou po poznaní. Tento spoločne prežitý čas sa poetickou formou podujal stvárniť aj spisovateľ, originálny a všestranný divadelný umelec a vedúca osobnosť Radošinského naivného divadla. Vznikla tak milá, rodinne ladená knižka, v ktorej sa navzájom prelínajú svety „dedeho“ Štepku a jeho vnúčika Šimona. Autor sa o tom vyznáva nasledovne: „Jar, leto, jeseň, zima 2020, ale aj ten ďalší rok si budeme dobre pamätať. A nadlho. Kolektívne sme v tom čase takmer všetci zamrzli pri správach, ktoré neboli povzbudivé, ba práve naopak. No do nášho bytu nazrela aj dobrá dvojnohá správa. Náš vnuk Šimon. A tak sme kamsi odtisli okolité trampoty a začali sme si spolu v našej izbovej bubline vymýšľať. Hrali sme sa na lastovičky, vozili sme sa na bicykli, cestovali sme na súkromnom domácom vozidle tam, kde sme si iba tak zmysleli, hasili sme na Záhorí požiare, reportoval som mu priebeh pretekov, telefonovali sme si sny, ba spolu sme v izbe aj lietali na lietajúcom aute. Šimon je dnes už o rok starší, ale, chvalabohu, stále sa chce so mnou hrať. Hry, aké sa nepíšu, ale s chuťou sa vymýšľajú a hrajú. A niekedy sa aj rýmujú. A tak sa mám aj na starosť čo pri ňom učiť.“ Nápadité ilustrácie Jozefa Gertliho Danglára idú ruka v ruke s autorovým úmyslom a prispievajú k sviežemu vyzneniu básnickej zbierky.