Vrbovskí víťazi: G20 + karty s hrou Precceda

Toto hudobné teleso je pomenované podľa „véčka“, ktoré vytvára nahnutá veža tamojšieho kostola a priamka vedená stredom jeho kolmo postavenej brány – VRBOVSKÍ VÍŤAZI (VV). Sú nimi v modrých montérkach odetí spevák KCH a hráč na „hajzlový kopák“ Braňo Jobus a jeho „pán brat“ Andrej Budislav Jobus, obsluhujúci inštrumentár bizarných, prevažne dýchacích hudobných nástrojov, ktoré zhotovuje zásadne len z umelohmotných rúrok, rúr, hadíc, plastikových fliaš a starého vysávača (napr. ZKTDZV čiže Zúrivý karpatský trojhlavý drak z Vrbového, šesťmetrový Ropovod družba, Gajdy hovnocucky a i.). Ich aforisticky humorné, „minimalisticko-industriálne“, (opäť aj) vo vrbovčine spievané piesne sú prejavom jedinečného novodobého hudobného, každú prácu oslavujúceho smeru – univerzálneho robotníckeho priemyselného folklóru. V umeleckej recyklácii priemyselných produktov a elektrických spotrebičov nie sú VV osamotení – svedčia o tom napríklad industriálne sochy z valcov práčok, klávesníc písacích strojov, bicyklových reťazí či nepoužívaných súčiastok banských strojov renomovaného brikoléra Viktora Loisa z maďarskejaacute;vesníc písacích strojov, bicyklových reťazí či nepoužívaných súčiastok banských strojov renomovaného brikoléra Viktora Loisa z maďarskej Tatabánye, ktorý ich takisto hudobne využíva. Dokladom toho, že v prípade VV nejde len o povrchnú recesiu, sú ich (zdanlivo banálne) texty, ale i obnova potreby a radosti z (hoci už postindustrálneho) ľudového muzicírovania. Tomu sa Andrej Jobus venuje, mimochodom, aj vo vlastnom minisúbore Vrbovské vŕby. Nečudo, že vystúpenia VV za prítomnosti pána predsedu Kriak-u (pozri nižšie) sa stávajú malými udalosťami aj za hranicami Slovenska, na ktorých burácajú „salvy“ ozajstného i hudobného smiechu.