Spev

Poézia Petra Repku, ako ju poznáme zposledného obdobia, smeruje ipri zachovaní niektorých osamelobežeckých postupov k zvláštnej básnickej kontemplácii. Preusporiadanie obraznosti k spevavosti ducha má v predkladanom texte štruktúru ruženca. Toto rozjímanie sa má udiať včase ako rozličné podoby hudby. Neurčitosť významu vhudbe môže mať svoju istú paralelu vtextovej ambigiute. Repkova poézia však inklinuje ku konštitúcii významu, ktorý má podobu niekedy radostného, inokedy tragického spevu. Celkové vyznenie Repkovho opusu je takmer slávnostné, povznášajúce a majestátne, ale bez akejkoľvek falošnej kvetnatosti či patetickosti. Garantom primeranej majestátnosti je vRepkovom texte teleológia umelecky aesteticky zvládnutej modlitby (pokora), gnómickosť, istý tvarový minimalizmus, ale paradoxne aj stopy zložitého anelineárneho tvarovania. Súčasťou knihy sú fotografie Petra Župníka.