Roky Fica III.

Dlho očakávaný záver temnej trilógie z prostredia politiky a zločinu. Zatiaľ najrozsiahlejšia Shootyho knižka zachytáva tretiu vládu Roberta Fica, počas ktorej sa dialo viac vecí, než by si bežný smrteľník dokázal zapamätať. Kresby ilustrujúce dianie na Slovensku aj vo svete dopĺňa rozsiahly poznámkový aparát, ktorého čítanie je rovnako málo povzbudivé ako zvyšok knihy. Rozhovor: Shooty: Prerodu na civilizovanú krajinu sa nedožijeme Doteraz mali výberovky zvyčajne do päťsto strán. Prečo má tá najnovšia vyše sedemsto, bola to nejaká iná doba? Predchádzajúce knihy vznikali v období akejsi novej normalizácie, v období, kedy sa strana Smer zabetónovávala vo svojich pozíciách vo vidine toho, že to tak bude navždy. Aj to tak vyzeralo, že si postupne všetci zvykneme a otupieme. Všetky indície nasvedčovali tomu, že sa deje niečo veľmi zlé, ale priame dôkazy chýbali. Doba, kedy bol oficiálne Marian Kočner podnikateľ a Robert Fico sociálny demokrat. Za štyri roky, ktorým sa venuje táto kniha, sa stalo veľmi veľa vecí, ktoré udali smer vývoja celej našej spoločnosti. A tým nemyslím len odhalenie väzieb vládnucich strán na svet zločinu, ale aj posun celej tzv. demokratickej opozície k nenávistnej politike. Viac kresieb z tohto volebného obdobia považujem za signifikantných pre túto dobu. Priznám sa, že aj z výtvarného hľadiska som prerieďoval pomenej ako pri predchádzajúcich zväzkoch tejto ságy. Som spokojnejší so svojou kresbou, za pár rokov sa to už naučím. Mimoriadne rozsiahly je v tejto knihe aj poznámkový aparát, čo ťa najviac zaskočilo, keď si sa hrabal v slovenských udalostiach za posledné štyri roky? Asi si to majitelia predošlých zväzkov neuvedomujú, ale poznámkový aparát je zásadná časť mojich kníh. Už keď sa pozerám na svoje obrázky staré iba pár mesiacov, mám len nejakú hmlistú predstavu o udalostiach, ktoré ich vyprovokovali. Tie sa na nás počas poslednej vlády Smeru valili v takej kadencii a intenzite, že je nemožné, aby si to jeden človek zapamätal. Sám sa vo svojich knihách hrabem, keď si chcem niečo pripomenúť. Keď som si takto rekapituloval a kondenzoval roky 2016 až 2020, z odstupom času ma šokovalo, do čoho všetkého bol napríklad namočený Robert Kaliňák a jeho kumpán Ján Počiatek. Alebo Dobroslav Trnka. Títo ľudia si stále behajú po slobode, došlo iba na prokurátora-zametača Dušana Kováčika. Opäť ma šokovali fašizoidné výroky Borisa Kollára a Richarda Sulíka. Rekapitulácia kariéry Andreja Kisku a jej vplyvu na budúce deje sa mi takto s odstupom zdá ako oveľa nešťastnejší príbeh, ako v reálnom čase. Tiež som vytesnil príbeh PS/Spolu (0,04 percenta pred bránami parlamentu), ktorému som sa hodlal venovať, až keď z neho niečo bude. Séria babráckych rozhodnutí a nešťastných náhod tomu zabránila. Zaujalo ma aj, že zjavne som nepovažoval Igora Matoviča za človeka, ktorý by v budúcnosti mohol mať nejaký vplyv na chod tejto krajiny. Ale to si nejako neviem pripustiť doteraz. Na druhej strane, objavilo sa tam aj niečo príjemné, dá sa nájsť nejaký trend, ktorý ukazuje, že sa meníme na civilizovanú krajinu a to najhoršie už máme za sebou? Občianska spoločnosť po tridsiatich rokoch od revolúcie opäť pochopila svoju silu. Ako aj vtedy, nevedela si s ňou zodpovedne poradiť. Koncovky rozohraných partií nám veľmi nejdú. Myslím, že prerodu tejto krajiny na civilizovanú sa nedožije ani naša generácia, ani generácia našich detí. Naďalej platí, že body v politike sa inkasujú za zbabelosť, podliezanie najnižším pudom, nenávisť a malomeštiackej schopnosti so všetkým podvodníčkovsky „vydrbať“. K civilizovaniu krajiny potrebujeme kultúru v tom najširšom zmysle tohto slova, ale toto slovo je u nás stále tabu. Ako nejaké panské huncútstvo, ktoré drobný ľud nepotrebuje. Ale aby som odpovedal na otázku