Pravoslávna ikona – Kánon a štýl II.

Kánon ikony by sa mohol zdať na prvý pohľad veľmi prísny, obmedzujúci slobodu ikonografa. Významné osobnosti, ktoré zasvätili svoj život písaniu ikon, ako napr. mních Gregor Krug, či Leonid Uspenskij nás presvedčia o tom, že práve vernosť kánonu, ktorý sa v cirkvi po stáročia odovzdával, prináša ikonografovi pravú slobodu, vedúc ho do svetla Pánovho premenenia. Uctievanie ikon v cirkvi je ako zažatý svietnik, ktorého svetlo nikdy nezhasne. Jeho jas sa nikdy nevyčerpal, nakolko nevzplanul ľudskou rukou. On horel, horí a neprestane horieť. Jeho plamene sa stále mihotajú. Jeho plamienok sa často už akoby len neviditeľne vznáša, opäť sa však dokáže rozhorieť a premeniť v neznesiteľnú žiaru. Aj keď sa všetko to, čo je ikone nepriateľské, usiluje uhasiť v nej toto svetlo, zahaľujúc ju plášťom temnoty, svetlo v nej sa aj tak nevyčerpáva a nehasne. Aj keď sa dnes stráca zbožnosť a žriedla sakrálneho umenia vysychajú, i samotné ikony akoby strácali aureolu svojej nebeskej dôstojnosti, predsa ani vtedy jej plameň nesiahne, ale horí mocnejšie v skrytosti, pripravený znova vzplanúť opäť v celej svojej sile, v triumfálnej sláve Pánovho Premenenia.