Prasa

Enzechštejn Magde raz povedal, že pichliačske lesy miloval už od detstva. Ktoré sa mu, mimochodom, v posledných rokoch zdalo tak preukrutne vzdialené, až ho to desilo. Život mu pripadal príšerne rýchly. Magda lesy až tak nezbožňovala. Vždy z nich mala nevysvetliteľný pocit stiesnenia a ohrozenia. Po nociach a skoro ráno sa z nich ozývali zvláštne zvuky, ktoré v nej vyvolávali nepríjemné pocity. Manžel ju uistil, že im tu nič nehrozí. "V tejto časti Slovenska nežije nič nebezpečné," hovorieval jej s obľubou a hladkal ju pri tom upokojujúco po tvári a krku. "Maximálne diviaky. A zmije. Medvede ani vlky nie. Nemáš sa čoho báť, miláčik." Napriek jeho uisteniam mala na vec iný názor. Napohľad boli hory krásne, no predsa, bolo lepšie držať sa od nich v bezpečnej vzdialenosti. Tým si bola istá.