Posledný autobus do Viedne

Emigrácia, to divné cudzie slovo ktoré na súčasného bežného človeka útočí denne z každej strany. Slovo, ktoré nerešpektuje nijaký čas, sa vám čoraz hlbšie vrýva do podvedomia. Začína to hneď zrána, len čo si k rannej káve zapnete rádio. Prostredníctvom tlače útočí na vás cez deň z každých novín. Príde večer unavený, chcete si oddýchnuť, zapnete televíziu a emigrácia vám nedá pokoj ani v televíznych správach. Po nejakom čase bežný občan už na to slovo nereaguje, ale skúmavý Slovák, ako autor tohto románu, sa pozrie do Wikipédie. A čo a zistí, že emigrácia je v podstate vysťahovalectvo. Číta ďalej, veď to nie je nič nové, vysťahovalectvo tu bolo skôr ako potopa. Ľudia sa sťahovali z miesta na miesto v behu dejín stále. Jedni boli nespokojní s chudobnou krajinou, ktorá ich nedokázala uživiť. Druhí so zlými vládcami, ktorí im zakázali myslieť a iní iba preto, aby si život obohatili novým poznaním a prežili nezvyčajné dobrodružstvo. Tento neduh nespokojnosti, keď človek opustí svoju vlasť, neobišiel ani maličký národ v strede Európy. Len čo vrchnosť v polovici devätnásteho storočia uvoľnila opraty poddanstva, tak sa národ z pod Tatier sa začal sťahovať najčastejšie pre chudobu. Znova prišla bieda a Slováci sa sťahovali aj za prvej republiky. Za lepším životom sa sťahovali aj za čias budovania socializmu, ale najväčším paradoxom je, že so sťahovaním pokračujeme v ére demokracie až doteraz. A práve sťahovanie za lepším životom v čase budovania socializmu, teraz už z čisto historického pohľadu, zaujalo autora tejto knihy, ktorá sa vám dostáva do rúk. Aké boli pohnútky aktérov jeho príbehu pri odchode za hranice a či sa naplnili ich predstavy o lepšom živote v ďalekej cudzine?