Nie je čo závidieť

Severná Kórea je dokonalým zhmotnením orwellovskej antiutópie zrománu 1984. Milióny Kórejčanov aKórejčaniek však žije túto surreálnu realitu ako svoju každodennosť anavyše – mnohí znich sú presvedčení otom, že zvyšku sveta naozaj nemajú čo závidieť. Pretože sami žijú vraji. Apresne otom je táto kniha. Režim Kórejskej ľudovodemokratickej republiky nastolený vroku 1945 je nepochybne najtvrdším a najtotalitnejším systémom vsúčasnom svete. Americká reportérka Barbara Demick nás vo svojej knihe Nie je čo závidieť pozýva na exkurziu do životov obyčajných Kórejčanov aKórejčaniek, do ich obyčajnej každodennosti, oktorej väčšina znás nemá ani poňatia. Apráve cez príbehy tých najobyčajnejších preniká Barbara Demick severokórejskému režimu hlboko pod kožu. Kniha zachytáva chaotické obdobie po smrti Kim Ir-sena, keď sa k moci dostal jeho syn Kim Čong-Il avkrajine nastal nepredstaviteľný hladomor, ktorý zabil pätinu obyvateľstva azásadne zvýšil počet ilegálnych utečencov ztohto komunistického raja. Barbara Demick skladá portrét Severnej Kórey zpríbehov šiestich hrdinov ahrdiniek zmesta Čongdžin, ktorým sa napokon podarilo zkrajiny utiecť. Rozpráva ovplyve propagandy, ofalšovaní reality, osile zvyku, ktorá je často mocnejšia ako zdravý rozum. Barbara Demick, prvá šéfka redakcie Los Angeles Times vPekingu, strávila pri práci na tejto knihe šesť rokov. Na základe rozhovorov s utečencami, prepašovaných fotografií či videozáznamov zrekonštruovala život v krajine, ktoré nie je dostupné pre nikoho, okrem jeho obyvateľov. Aponúka nám zároveň aj pozoruhodný portrét Čongdžinu, tretieho najväčšieho severokórejského mesta. Každodennou severokórejskou realitou je bezhraničné uctievanie vodcu a strany, práca za mizernú alebo žiadnu mzdu avšadeprítomný strach. Kto neudáva, bude udaný. Kto neutečie, zomrie vo falošnej viere, že svoj život prežil vraji.