Náhrada škody v pracovnom práve

Zákonník práce ako základný právny predpis pracovného práva na území Slovenskej republiky upravuje vykonávanie závislej práce zamestnancom pre zamestnávateľa v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Pri výkone závislej práce môže dôjsť ku škode tak na strane zamestnanca, ako aj na strane zamestnávateľa. Vychádzajúc z premisy povinnosti škodcu nahradiť škodu, ktorú poškodenému spôsobil, aj Zákonník práce zakotvuje v ust. § 177 až § 222 predpoklady, pri naplnení ktorých vzniká deliktuálna zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa za škodu spôsobenú druhej zmluvnej strane pracovnoprávneho vzťahu. Vzhľadom na cieľ Zákonníka práce, a to čo najväčšmi vyrovnať rozdiely spôsobené nadriadenosťou zamestnávateľa a podriadenosťou zamestnanca, aj zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie je koncipovaná odlišne. Na strane zamestnanca ide o zodpovednosť za zavinenie, zatiaľ čo na strane zamestnávateľa sa jeho zavinenie škody spôsobenej zamestnancovi nevyžaduje. Napriek pomerne rozsiahlej zákonnej úprave zodpovednosti za škodu v pracovnom práve vzniká v aplikačnej praxi veľa situácií, keď je otázne, či došlo k naplneniu predpokladov zodpovednosti za škodu, či škodu zamestnanec zavinil, či neexistuje na strane zamestnávateľa liberačný dôvod, ktorý by ho zodpovednosti za škodu zbavil a pod. Odpovede na tieto otázky môže dať len všeobecný súd príslušný na riešenie sporov medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov. Cieľom publikácie, bolo zosumarizovať významné súdne rozhodnutia (52 judikátov) z oblasti zodpovednosti za škodu v pracovnom práce a tým sa stať pomocníkom advokátom, podnikovým právnikom, personalistom, ale aj študentom právnických fakúlt a širokej verejnosti pri riešení otázok zodpovednosti zamestnanca a zamestnávateľa za škodu. Sekundárnym, a o to odvážnejším cieľom, je pokiaľ možno eliminovať súdne konania o náhradu škody, pretože pri riadne odôvodnenom rozhodnutí zamestnávateľa o povinnosti zamestnanca nahradiť škodu, resp. rozhodnutí o uznaní či neuznaní pracovného úrazu, či choroby z povolania, podloženom aj konkrétnym súdnym rozhodnutím, sa znižuje percento pravdepodobnosti, že sa zmluvné strany pracovnoprávneho vzťahu namiesto na pracovisku stretnú v pojednávacej miestnosti príslušného okresného súdu.