Môj príbeh sa ešte nekončí

Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutia s obeťami holokaustu zasa k románom Krajina zabudnutia a Portréty prežitia. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať. Píše aj o pôsobení vLiterárnom informačnom centre, organizovaní domácich azahraničných podujatí. Zážitok zčítania Solženicynovho Súostrovia Gulag vParíži vroku 1979 mohol tvorivo zužitkovať až po páde komunizmu vdokumentárnom cykle otáboroch nútených prác a v románeTábor padlých žien. Stretnutia sobeťami holokaustu zasa vrománoch Krajina zabudnutia aPortréty prežitia. Súčasťou jeho príbehu je ajpohľad do rodinného života. Trvalý záujem odielo Franza Kafku prepojil sosobnou skúsenosťou pacienta, ktorý sa rovnako liečil na tuberkulózu vtatranských sanatóriách.