Melanchólia

„Pre tých, ktorí žijú vo svete snov, je skutočný svet tou najnepravdepodobnejšou ríšou.“ Päťročný chlapec, ktorého mama sa nevrátila z nákupu, počas dlhých dní, mesiacov a možno aj rokov uzavretý v byte skúma jeho strnulosť a po nociach sa vyberá na iniciačné cesty po lávkach, predznamenávajúcich jeho postupné osamievanie. Osemročný Marcel z poviedky Líšky cíti ťaživú zodpovednosť za svoju chorú sestru Izabelu a na jej záchranu neváha podstúpiť najväčšiu obetu – čelí svojmu vlastnému strachu. Tínedžer Ivan z poviedky Kože odhaľuje vďaka láske k poézii a priateľstvu s Dorou tajomstvo žien, no ani toto poznanie ho neuchráni pred nevyhnutnou osamelosťou. Tri texty zbierky Melanchólia spája čosi spoločné: rozostrenie dospelých a zaostrenie na vnímanie detí. Dva rámcujúce texty prológu a epilógu sú podobenstvami o možnostiach a hraniciach ľudského poznania. Mircea Cărtărescu opäť svojim čitateľom a čitateľkám servíruje pomalý, filigránsky opis monumentálnej obraznosti maličkého sveta: vnútorného prežívania ľudského údelu osamelým človekom, ktorý, ako ukazuje v piatich poviedkach, nie je vyhradený len dospelým, ale začína sa už v hlbokom detstve v organickom prepojení sna, fantázie a svojsky videnej skutočnosti. Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.