Krúženie

Všetko nevyhnutné, osudovo nalinkované si nás stále viac a viac znepriateľuje. Odchody. Príchody. Očakávania. Stála nestálosť. Bezhraničná prelietavosť. Čokoľvek hasnúce, vyspievané. Nedajme sa, nenechajme sa preto mýliť minulým, budúcim, tobôž nie prítomným. V deň súdny nech fúknu do trúb všetci omilostení – ale nech nesúdia, lebo „deň za dňom treba vypiť do dna“. Zatiaľ ešte stále zlomkovito krúžime nad cieľom, ktorý nemá ustálený stred a jeho okraje sú tiež len okrajové. A práve teraz, v tejto chvíli na zlome pavučinových dní bodliakom usychajú ostne a v lístí sa jeseň zažíha; tak pridajte sa, krúžte s nami, pite do dna. KrúženieIVAN KADLEČÍK - OLEG PASTIER: Krúženie Všetko nevyhnutné, osudovo nalinkované si nás stále viac a viac znepriateľuje. Odchody. Príchody. Očakávania. Stála nestálosť. Bezhraničná prelietavosť. Čokoľvek hasnúce, vyspievané. Nedajme sa, nenechajme sa preto mýliť minulým, budúcim, tobôž nie prítomným. V deň súdny nech fúknu do trúb všetci omilostení – ale nech nesúdia, lebo „deň za dňom treba vypiť do dna“. Zatiaľ ešte stále zlomkovito krúžime nad cieľom, ktorý nemá ustálený stred a jeho okraje sú tiež len okrajové. A práve teraz, v tejto chvíli na zlome pavučinových dní bodliakom usychajú ostne a v lístí sa jeseň zažíha; tak pridajte sa, krúžte s nami, pite do dna. Milý môj, písal mi toť nedávno Sveťo Hurban naliehavo – a ako vždy – dosť podstatne o tom, čo je podstatné, čo by mohlo a malo vydržať v pokračovaní. Citujem Ti ho presne: „Literatúra nie je hračka, nie je zábava pre tvorivého ducha, je to práca, ťažký duchovný pôrod, je to napruženie síl neobyčajné, často trápne a spojené s mukami a sebazapretím! Len taká práca môže vniknúť do života. Musí ísť od srdca, čo sa dobýva k srdciam.“ Teda takto akosi, dobyvačne. Ja viem, a ty vieš ešte viac, že nič nové pod slnkom nám nehovorí ten pán z Krajiny Tvorivých Tieňov, len prísne doostra zahroteným perom za nás naliehavo podčiarkuje srdnatý apel, ale komu sa dnes chce sebazapierať, duchovné pôrody podstupovať nad slovom, nad vetou, tobôž nad súvetím? Čo ty na to? Daj vedieť, ak vieš. Tvoj priateľ a kamarát Južný. Priateľ môj Južný. Literatúra nikoho nenúti, neprikazuje, nemanipuluje. Nemá nijaké úlohy, nedáva ich ani nedostáva a neprijíma. Tým naznačuje človeku, že je slobodná bytosť, ktorá sa môže rozhodnúť slobodne a nedemokraticky medzi tvorbou, literatúrou, umením a tvarom, alebo sa primkne k deštrukcii, chaosu, ničeniu a smrti. Len spisovateľ môže devalvovať a naozaj sprofanovať sám seba, alebo nemusí. Len spisovateľ počuje, ako spieva jazyk. Slovo má zvuk, prízvuk, intonáciu. Slovo má význam, pocit, farbu, sujet, dejiny, obraz, asociácie, pohyb... Preto tvorcov vzťah k jazyku – a teda aj ku skutočnosti – býva polemický. Neprijíma ho pasívne ako hotovú vec. Berie ho ako diskutabilný problém, ktorému protirečí (protirečí reči), sporí sa s ním, lebo je meniaci sa a zmeniteľný, jazyk utekajúci. Preto má spisovateľ akúsi akútnu alergiu (sennú nádchu) voči fráze, akémukoľvek zneužívaniu a mrzačeniu slov, voči hrubosti a nevkusu, k bahnu viet a balastu slov. A sneh len nepadá a nepadá. Nepadať neprestáva. Dosť veľa ho už nenapadalo, možno aj meter a viac. Tak nám treba. Čo teraz? Tvoj Ivan. Z OLEGOVHO DIÁRA „Zvláštne – prichodí mi umrieť, ale ja na to vôbec nemyslím, v srdci mám čosi celkom iné,“ priznal sa mi rozpačitý Iľja. „Zvláštne – aj mne prichodí umrieť, ale ja tiež na to vôbec nemyslím, a v srdci mám čosi celkom iné ako ty,“ priznal som sa rozpačito rozpačitému Iľjovi. Aby reč nestála, v závetrí zubatej číhavo nestála. Z IVANOVHO DIÁRA Spisovatelia a umelci vôbec často dostávajú otázky, prečo píšu, prečo, načo a pre koho píšu. Ale na to niet odpovede. Pretože by sm