Drahomilovaní moji!

Publikácia oboznamuje s korešpondenciou jednej z najvýznamnejších postáv protikomunistickej rezistencie na Slovensku – študenta medicíny Alberta Púčika (*7. október 1921 Dolné Motešice, okr. Trenčín, – †20. február 1951 Bratislava). A. Púčik svoj nesúhlas s politickými pomermi po roku 1945 prejavil tým, že sa zapojil do letákových akcií. Toto angažovanie mu vynieslo prvé zaistenie a proces 25. októbra 1946 s trestom 7 mesiacov väzenia, hoci vo vyšetrovacej väzbe strávil 11 mesiacov. Krátko po prepustení z väzby však nasledovalo zaradenie do pracovného tábora v Ústí nad Oravou na 6 mesiacov. Púčik po týchto skúsenostiach začal pochybovať o možnosti zaradiť sa do normálneho života a dokončiť si bratislavské štúdiá. Keď dostal ponuku emigrovať do Rakúska, využil túto možnosť a v novembri 1947 skutočne ilegálne prekročil štátne hranice. Zapojil sa do skupiny spravodajských aktivistov Jozef Vicen a Jozef Mikula, ktorá bola v kontakte s americkou CIC. Niekoľkokrát prekročil štátnu hranicu, aby získaval informácie a organizoval protikomunistický odboj. Jeho pohyb po Slovensku však zaregistrovalo vojenské obranné spravodajstvo a nasadilo naňho svojho agenta. Nasledovalo zaistenie A. Púčika 4. januára 1949, tvrdé vyšetrovanie a napokon súdny proces pred Štátnym súdom v Bratislave 21. mája 1949. Súdny senát ho odsúdil na doživotie a odvolací senát Najvyššieho súdu po zákulisných machináciách dňa 16. septembra 1950 zmenil rozsudok na trest smrti. Ten istý prípad postihol aj ďalších dvoch z Púčikovej skupiny – Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Trest smrti bol vykonaný v Bratislave 20. februára 1951. Výber korešpondencie A. Púčika zachytáva obdobie od jeho vysokoškolských štúdií v Bratislave až po jeho násilnú smrť. Ide o časové rozpätie ohraničené rokmi 1944 – 1951. Dielo prináša kolekciu 84 listov, ktoré odzrkadľujú jeho zmýšľanie, odkrývajú jeho vnútorný svet, ale vovádzajú nás aj do rodinných pomerov, priateľských vzťahov a dobových spoločenských pomerov na Slovensku.