Dieťa z Osvienčimu

„Dotkla sa fotografie v pozlátenom ráme, ktorá vždy stála na jej pracovnom stole, fotografie vychudnutej mladej ženy s veľmi krátkymi tmavými vlasmi a s bábätkom v náručí. Ešte ju čakalo rozpovedať posledný príbeh. Ten ich. A ten sa začínal v pekle na zemi.“ Písal sa rok 1942 a Eva Adamiová nastúpila do vladu do Osvienčimu. Pre množstvo ľudí vo vagóne sa sotva mohla nadýchnuť a z dvojdňového státia na nohách bola úplne vyčerpaná. Jediné, na čo dokázala myslieť, bola nádej, že sa opäť stretne so svojím manželom Michalom, ktorého tam poslali o šesť mesiacov skôr. V Osvienčime však nebolo po Michalovi ani chýru, ani slychu a na Evu namiesto radosti zo stretnutia doľahla tvrdá realita koncentračného tábora. Našťastie tam mala priateľku Sophiu, s ktorou sa delili nielen o spoločnú pričňu, ale aj o svoje sny – Eva túžila nájsť Michala a Sophia dozvedieť sa, čo sa stalo s jej synom Thomasom, ktorý zostal v Rakúsku. Sophii sa podarilo zistiť, kde je Michal, a dohodnúť jeho posledné stretnutie s Evou, hoci vedela, že za to bude musieť podpísať zmluvu s diablom... Keď Eva zistila, že je tehotná, právom sa obávala, že tým ohrozuje tak svoj život, ako aj život svojho ešte nenarodeného dieťaťa. Priateľky si sľúbili, že nech sa stane čokoľ-vek, každá z nich urobí pre dieťa tej druhej aj to posledné. V snahe prežiť sa upínali na poslednú iskierku nádeje v tom neľudskom, nedôstojnom prostredí – na svoje deti, ktoré raz budú môcť vyrozprávať, čo ich matky skúsili. Srdcervúci príbeh o prežití, v ktorom o živote a smrti neraz rozhodla náhoda a kde sa šťastie dalo nájsť aj v tých najtemnejších časoch.