Čierne na čiernom

Peter Pišťanek o najnovšej knihe Mareka Vadasa napísal: „Prečo sa rúči slovenský mládenec Marek Vadas odvracia kamsi preč, mimo nášho sveta, prečo mu nestačia naše devy, ale musia to byť exotické krásky s ebenovými bokmi, prečo ho neláka tunajšia, naša, slovenská mágia a naše vlastné tajomstvá, ale stále nazíza preč, na čierny kontinent? Dobre ho sledujem, koťuhu, a toto je už po druhý raz! Že by nám chcel svojimi knihami povedať, že nejestvuje žiadny „náš" a „iný" svet, že je len jeden spoločný a v ňom sa všetci melieme dokopy? A naozaj si myslí, že životné trápenie mladého dievčaťa v Afrike nie je o nič menej významné, ako keby sa to stalo nejakej slovenskej deve? Držme si klobúky, lebo Vadas nás vo svojich poviedkach zavedie tam, kde sme ešte neboli. Nie do Afriky Viktóriiných vodopádov, safari a žiráf spomalene prebiehajúcich krížom cez cestu tesne pre naším landroverom, ale do tajomnej, magickej, dusnej krajiny, lákavej a zároveň odpudzujúcej ako cigánska osada. Vadasova Afrika v nás zanechá vypálené znamenie, horkú guču v hrdle. No nebudem mu ďalej odrádzať čitateľov. Je to aj vtipné, mimochodom. Je to Vadas." Môj otec bol majstrom medzi smetiarmi. Už z diaľky vedel rozoznať, či vyhodená vec za niečo stojí a či ju bude vedieť, ako sa hovorí, umiestniť na trhu. Z prázdnych konzerv zo sardiniek a vrchnáčikov z piva vyrábal autíčka, verné kópie modelov z ulíc, ktoré pred Vianocami dokázal v krčme predať po päťsto frankov, za čo si mohol dovoliť pivo alebo teoreticky aj kilo ryže. V jame za bazárom vedel už pri letmom pohľade objaviť vyhodené diely, ktoré by mohli odkúpiť iné autoservisy, a keď krátko pohrkal rádiom, bol mu jasné, či sa v jeho vnútri dá voľačo použiť. Aj doma máme úplne parádne veľké rádio, ktoré opravil. Zbieral aj káble, tranzistory a staré batérie, ale to bol vzácny tovar, ktorý sa objavil párkrát za sezónu. Otec bol vždy so všetkým spokojný. Nikdy sa nesťažoval na vládu ani na boháčov. To dookola opakovali iba susedia, čo vysedávali v bare a hľadali si tam prácu. Nechcelo sa im niečo šikovné vymyslieť. Aj otec s nimi občas posedel a niekedy im objednal kolečko, väčšinu času ho však nebolo ani v krčme, ani doma. Staral sa o svoj biznis. Ako s pýchou v hlase tvrdil, našiel dieru na trhu a chopil sa príležitosti. Voľakedy, keď som ešte nebol na svete, začínal zbieraním igelitových vrecúšok. Prechádzal sa po uliciach a z kanálov alebo kôp hnijúceho ovocia vyťahoval zauzlené vrecká s pomarančovou kôrou, rybími kosťami alebo šupkami zo semiačok. Opláchol ich v potoku a boli ako nové, dalo sa do nich rovno nakladať pečené mäso alebo šišky. Tento kšeft po čase prenechal začiatočníkom. Bol zdĺhavý a namáhavý. Vypracoval sa na najlepšieho zberača plastových fliaš, ktoré potom predával deťom na ceste, aby do nich mohli naberať vodu z rieky a predávať ju na staniciach a policajných kontrolách ľuďom v autobusoch ako Evian. Za každú mu dali desať frankov. Minulý rok si však otec našiel nové miesto – dostal sa na kraj mestského smetiska. Bol to jeho vrchol kariéry. Svoju pozíciu získal po susedovi Alfonzovi, ktorého prešiel kamión. Túlaniu po uliciach bol koniec. Ležalo pred ním celé kráľovstvo, v ktorom sa už dalo podnikať vo veľkom. Do hornej časti smetiska prichádzali každé ráno a večer nákladiaky s novým tovarom. Vysypali vlečky na plošinu a otec s kolegami mali dosť času, aby zbežne prehrabali obsah kopy, pokiaľ sa do nej neoprel buldozér. Najlepší tovar tak skončil v ich vreciach a o zvyšok sa v jame pobili ostatní chlapi s potkanmi. Človek by neveril, čo všetko sa dá vyhodiť. Otec raz napríklad doniesol domov plné vrece oblečenia. Mama ho oprala, vystrihla zachovalé časti látky a z nich potom ušila šaty a košele ako z módneho salónu, mohlo sa v nich chodiť aj do kostola. Kopa