Ako sme „válčili“ za socializmu

V prvej časti novej knihy Milana Kupeckého nájdeme svojrázne koncipovaný životopis. Je to vlastne jeho ironické, miestami až sarkastické curriculum vitae. Dopustil sa odvážneho činu, opovážil sa ironizovať samého seba, teda akoby zosmiešňovať vlastnú osobnosť, robiť z nej akúsi osobu z redakčného inven¬tára. Je to až hazardný čin, veď na takéto dobrovoľné zosmiešňovanie číhajú celé čriedy zosmiešňovačov, ktorí potrebujú ži¬vé terče, aby v rámci ich porovnávacej analýzy ešte viac, po¬nad tie ironizované terče, vynikli oni sami a ich kumpáni. Lenže, pravdu povediac, náš Milan si to dnes už môže dovoliť naozaj bez rizika. Vyrástol nám, je už dávnejšie pán Niekto. Je popredným členom slovenskej aforistickej obce, v štáte, ktorý je naozajstnou aforistickou veľmocou. Podaktoré z Milanových aforizmov už zľudoveli (uprednostňujem výraz „zľudovateli“), šíria sa medzi občanmi ako populárne slogany a v LITERÁRIU, v populárnej rubrike Literárneho týždenníka (podnes vychádza¬júceho len ako dvojtýždenník, čo je výdobytok „demokracie“), ich nachádzame pravidelne, navyše aj v rámčeku AFORIZMUS DVOJTÝŽDŇA! Takže posmeškárov smiech už prechádza, ak týchto podceňovačov už dávno neprešiel, a Milan si môže strieľať sám zo seba koľko chce, kedy chce a kde chce. Nuž a to sa mu zachcelo aj na stránkach tejto jeho najnovšej knihy, ktorej recenziu práve čítate. Základná škola je preň výdatné žriedlo spomienkovej „študáckej“ irónie. Sám sa nazýva večným študentom, ibaže nemáme vždy skalnú istotu v tom, čo je ironizovaný fakt a čo je dômyselne zapracovaný vtipný školácky, poškolácky či školnícky aforizmus. Milan tvrdí, že sa o ňom podnes rozprávajú medzi učiteľmi i spolužiakmi bohatierske legendy. Ako o Markovi Twainovi, a to je veru vďačná akvizícia! Priznávam, že niektoré háklivé poznámky by som ja v takejto ironickej memoárovej knihe istotne vynechal, lenže ja som samoľúby egocentrik. Ale Milan, ten¬to do značnej miery londonovský samouk, vie byť voči sebe neľútostne kritický. Ako záškoláctvo a školskú absenciu uvádza vy¬nechanie strednej a vysokej školy, elegantnejšie povedané – gymnázia a nejakej honosnej fakulty, v spisovateľských kru¬hoch najmä filozofickej. Ďalej objasňuje, ako sa pri hľadaní zamestnania (nie práce!) presunul z ľahkej atletiky na ľahkú múzu, v dôsledku čoho sa odvážne prihlásil na konkurz redak¬tora s cieľom zapĺňať rubriku Čierna kronika.