Žabí kvet

Paula Sabolová je už prinajmenšom štvrť storočia autorkou, ktorá nepotrebuje pismácke barličky. Nepotrebuje sa ani vypísať, pretože písanie je pre ňu očividne poslaním s posolstvom, ani búriť, pretože jej očividne ide väčšmi o to ako zúžitkovať vlastné zdroje a naplniť ich vlastným obsahom. V dievčenskom románe Žabí kvet siaha po odskúšanom modeli nevyspytateľnej, kruto pravdovravnej a nežne romantizujúcej pubertiačke, ktorú jej rozvedení rodičia ,,rozviedli", teda, v štrnástich rokoch, takto vykorenenú a takto vydeformovanú postavili pred hotový život, v ktorom je plno milujúcich ľudí, ale absolútny deficit lásky naplnenej vzťahmi, nehou, zodpovednosťou. Sabolovej dievčenská hrdinka je taká, aká je. Jej prednosťou však je, že hoci sa všeličím podobá na iných, je iná. Má nielen svoj gagovitý jazyk, svoj naivno-zaťatý charakter, svoj bystroum a svoje nezraditeľné hodnoty, ale má aj svoju krásu a presvedčivý šmrnc, ktoré z Oľgy-Žabieho kvetu robia naozajstnú románovú postavu. Sabolová prekrásne zvládla pocitové búrky i nevyspytateľné tíšiny končiaceho dieťaťa a utvárajúcej sa ženy, a vyšlo jej naozaj niečo pekné, niečo, čo má hlavu i pätu, čo kotví v kultúre a k hodnotám smeruje. Jej prózička plná citu, je tak i prózou plnou modernej rýchlosti a rukolapnej vecnosti. Zastavte, alebo bežte!