Vietor veje, kam chce I.

Tí, ktorým je blízky a zrozumiteľný myšlienkový svet a jazyk Daniela Pastirčáka, sa môžu tešiť na ďalšie zaujímavé čítanie. Tentokrát sú to výklady niektorých pasáží biblickej knihy Jánovho evanjelia. 1.časť je už k dispozícii. Jej obsah je bohatý a na 403 stranách prináša 24 kapitol. Veríme, že čitateľov zaujme a vnesie mnoho hodnotných myšlienok a snáď i svetlo do ich životov. Hoci sa kniha zaoberá len nepatrným kúskom Biblie, umožní presvedčiť sa o tom, že táto kniha je nadčasová a jej obsah má význam a je určený i dôležitý pre súčasného človeka. Päť minút po dvanástejDo tábora pútnikov prichádza posol. Je vyčerpaný cestou. Prediera sa zástupom. Potrebuje hovoriť s Rabim. Posol prichádza z rodiny, ktorú Ježiš dobre pozná. S čím prichádza? Z jeho perí akoby prehovoril hlas Lazárových sestier: Pane, ten, ktorého máš rád, je chorý. Odkaz je prostý. Hovorí o láske a o chorobe. Neinformuje o tom, či je Lazárova choroba vážna. Nič nežiada – iba oznamuje. Závažnosť Lazárovho stavu možno vytušiť iba z faktu, že sestry k Ježišovi vyslali posla. Ako Ježiš odpovie? Nepotrebuje zvažovať, čo podnikne – odpovedá ihneď. Ak posol čakal, že sa lekár zbalí a vydá sa na cestu k pacientovi, musel byť odpoveďou sklamaný. Ježiš sa očividne nechystá chorého navštíviť. Ako je to možné? Ježiš sklamal, tragicky sa pomýlil. Prečo neprišiel? Mohol Lazára vidieť na vlastné oči, dotknúť sa chorého tela liečivým dotykom, kým ešte nebolo neskoro. Neprišiel. Bál sa o svoj život? Autor evanjelia považoval za potrebné na tomto mieste zdôrazniť: Ježiš mal rád Martu, jej sestru i Lazára. Ako to máme chápať? Mohlo by byť Ježišovo „nie“ vyjadrením lásky? Posol prebrodil rieku a vydal sa späť k Jeruzalemu. Vec bola vybavená. Učeníci na ňu rýchlo zabudli. Ježiš však nezabudol. Keď teda počul, že je Lazár chorý, zostal na mieste, kde bol, ešte dva dni. Hoci Ježiš poslovi odpovie: Tá choroba nie je na smrť... a posiela ho naspäť samotného, v mysli už vidí dni, ktoré prídu. Jeho slová znejú neúčastne, no jeho srdce je plné pozornosti a lásky. V duchu je Ježiš s Lazárom: Stojí pri jeho lôžku, hľadí mu do chorých očí; vie, že choroba je vážna, vie, že Lazár do dvoch dní skoná. Celé tie dva dlhé dni sa Ježiš zdržiava v tábore a čaká... Čaká, kým nastane tá chvíľa. Prišla. Počul, ako Lazár vydýchol, videl, ako jeho oči pohasli. Vstáva. Vyhľadá učeníkov a vydáva pokyny na cestu: Poďme znova do Judska. Učeníci sa Ježišovmu plánu poddávajú len neochotne. Cesta do Judska im pripadá krajne nebezpečná. Ježiš na varovanie učeníkov odpovedá – ako obvykle – záhadnou metaforou: Či nemá deň dvanásť hodín? Kto chodí vo dne, nepotkýna sa, pretože vidí svetlo tohto sveta. Ale ak niekto chodí v noci, potkýna sa, lebo v nej nieto svetla. Ježiš rozširuje metaforu noci na Lazára. Náš priateľ Lazár zaspal, no ja ho idem zobudiť. Tými slovami však učeníkov iba viac pomýli. Ktosi z nich múdro poznamená: Pane, ak zaspal, ozdravie. Načo budiť chorého? Spánok je balzamom na vyčerpané telo, organizmus zhromažďuje v odpočinutí silu na zápas s chorobou. Až teraz to Ježiš povie priamo: Lazár zomrel. Vraciame sa k Jeruzalemu. Text nám ho približuje z vtáčej perspektívy. Vidíme strechy svätého mesta – neďaleko odtiaľ je učupená Betánia. Po prašnej ceste prichádza Ježišova skupina. Obraz sa prudko priblíži a zaostrí. Sme v dome mŕtveho. Izby sú plné ľudí. Ktosi prináša správu: „Ježiš prichádza!“ Marta vstáva a vybieha von. Stretáva sa s Ježišom pred dedinou. Z Martiných pier vykĺzne to, čo po celý čas v sebe nosila: Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel. Jej veta, plná emócie, je vo svojej úprimnosti priama – no dvojznačná. Jedným dychom vyslovuje vyznanie viery i výčitku. No tu sa nezastaví, chytá sa poslednej nádeje – n