Už

Mária Bátorová je „dvojdomou autorkou“. Ako literárna vedkyňa zaujala na začiatku 90. rokov prácami, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami Biele miesta v slovenskej literatúre (1991, spoluautorka), Roky úzkosti a vzopätia (1992) a neskôr precíznou komparatívnou prácou J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (2000) prinášajúcou nové poznatky o väzbách medzi dielom J. C. Hronského a európskou literárnou modernou. Začiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavila aj ako prozaička. V roku 1991 vydala novelu Zvony v kameni. Bátorovej prozaickou doménou sú jemné psychologické sondy do ženského sveta, tak ako ich poznáme z kníh Tíš (1996), Tell (1999) a Biele steny (2003). Mária Bátorová píše aj svoje prozaické knihy od počiatku tak, že kombinuje prozaický text – poviedky a novely s básňami. Poézia v prozaických knihách je paritne zastúpená a stojí buď v kontrapunktickom postavení k próze, alebo je v súlade s ňou a lyricky podčiarkuje prozaický text. Dokonca román Stred (Ikar 2010) obsahuje dve básne. V roku 2008 vyšiel výber z poézie autorky pod názvom Púšte a oázy vo vydavateľstve Petrus. Tento raz predkladá autorka opäť projekt čisto poetický: Básnická zbierka Už sa skladá z troch oddielov predelených ilustráciou, v ktorých sú básne usporiadané zhruba podľa témy. Prvý oddiel obsahuje básne venované tým, ktorí už nežijú, druhý tvoria básne občiansko-spoločenské s motívmi sociálnymi a etickými, tretí oddiel tvoria básne intímnej reflexie. Samotný názov je zvolený trefne: „Už“ je krátke slovo, ktoré má významový potenciál štartu a zároveň redukcie smrti. Medzi týmito entitami sa pohybuje rozsah významov v tejto zbierke. Obraz Vladimíra Popoviča, ktorý dizajnér knihy František Hříbal zobral ako podklad pre obálku básnickej knihy, spočíva na motíve tancujúcich postáv, ktoré sa pohybujú v kruhu a pripomínajú večný kolobeh života.