Revúcke guľky

Kniha, sa mala pôvodne volať Národná svätyňa, resp. Národný panteón. Znelo to však príliš pateticky. Tým, čo Prvé slovenské ev. a. v. gymnázium roku 1862 založili, nešlo pritom o pátos, o vznešené slovíčka. Šlo im o školu. A že ju ich neprajníci nazvali krpčiarskou či mendíckou, to ich už netrápilo. Naopak, hrdili sa tým. Veď mohli vzdať väčšiu poctu svojim materiam a otcom, než že ich reč po prvý raz v našich dejinách povýšili na „naukozdelnú“? A pritom nešlo iba o samotnú reč. Podstatné bolo, že revúcki učbári, už nie vyslúžení vojaci či negramotní remeselníci, ale všetko absolventi slávnych európskych univerzít, učili svojich žiakov suverénne ovládať jazyk svojej uhorskej vlasti. A ctiť si ho. A nielen jazyk. Učili ich poznať kultúru a mravné hodnoty všetkých uhorských národov a národností. Celého európskeho spoločenstva. Že to všetko bolo zložitejšie než sa na prvý pohľad zdá? Bolo. Lenže revúcki profesori neboli len skvelí učbári. Boli aj vynikajúci štepári. Čo zaštepili, to sa ujalo. A to aj napriek tomu, že po dvanástich rokoch sa príbeh revúckeho gymnázia, žiaľ, i zásluhou nás samých, skončil „znivočením“. Lenže bolo možno znivočiť niečo, čo rodilo nielen budúcich profesorov, kňazov, právnikov, lekárov, inžinierov, politikov a spisovateľov, ale aj tie - povedané s Martinom Kukučínom - slávne revúcke guľky?