Prešovská trilógia

Michaela Zakuťanská (1987) je považovaná za autorku soriginálnym štýlom anekompromisným, no humorne ladeným pohľadom na súčasný svet vspoločenských súvislostiach. Spoluzakladateľka Prešovského národného divadla (PND, 2013) sa aktuálne venuje najmä divadelnej arozhlasovej dramatickej tvorbe. Tvorí ažije vduchu poetiky konzervatívneho anarchizmu (ktorý manifestovala vroku 2004) a ktorý spolu so živelnosťouprešovskej nátury, bytostným intelektuálnym punkom asúčasným jazykom (živým adramatickým) vytvára zjej textov neobyčajné generačné výpovede. Prešovskú trilógiu (Drewo asrd, 2017) tvoria tri hry, tragikomédie, ktoré boli napísané pre PND avo svojej inscenačnej podobe si získali uznanie ajodbornej verejnosti. Teraz vychádzajú vautorkinom knižnom debute. Single radicals (No, som rád, že už som doma. Ako tu je fajne. – Tak keď prídeš raz za čas, tak je tu fajne.) načrtáva otázky aktuálnej budúcnosti. Mladí ľudia medzi vzťahom asingle, medzi twenteens adospelosťou, medzi východom azápadom. Nejde však len ojednu piatkovú noc, ale ofilozofickú polemiku hodnôt, viery, boja za ideály alásku. Kindervajco (Ačo ťa vzrušuje? – Keď počujem ženu nahlas čítať. – Myslíš, že by sme si mohli spolu čítať? – Pozri, ešte to len vyslovíš auž mi stojí.), adresná metafora spoločenských udalostí, je pohľadom na súčasnú generáciu tridsiatnikov. Väčšina znich má prácu, vlastné bývanie, niektoré dokonca vzťahy. Hranice priateľstva sú definované dôverou, ideálmi, ambíciami, láskou,neverou, intelektom, ato všetko vintenciách malomestskej politiky, ktorá svoju predstavu oumení zhmotňuje do gigantického Kindervajca. Good place to die (Sdeťmi... sdeťmi je život oniečom úplne inom, však, Soňa. – Je otom istom, len je sdeťmi.), konfrontuje umeleckého génia človeka sgeniom loci miesta, Prešova. Človek – Platonov hľadá svoje šťastie apritom knemu nachádza cestu pre druhých. Aj vtejto hre sú tematické línie periférium/centrum, ideály/realita, nezmyselnosť života/materstvo podrobované generačnej kritike.