Prasestre

Štíhla útla knižočka s obálkou zlatej farby,uprostred ktorej hneď upúta podobizeň zlatovlasej ženy. Len čo vjej črtách rozpoznáme nespochybniteľnú tvár všetkých Boticcelliho žien, renesanciu potvrdia aj splývavé šaty polozmyselnej apolocudnej bielej látky. Apo záhyboch šiat oko skĺzne ešte nižšie, pod Boticcelliho portrét, kde sa vzlatej ploche skvie jednoslovný nápis – názov knihy – pripomínajúci niečo renesančné: Prasestre. Nezvyklé slovo, uložené vdatíve. Venovanie... Aj báseň za básňou sú venovania. Autorka pozná hlbiny nejedného srdca apriblížila sa tajomstvu Orientu. Profesiou je totiž odborníčkou na čínsku kultúru, jazyk aliteratúru. V slovenskom literárnom debute sa prihovára prasestre. Tej, čo väzí vnejednom znás, ako aj vnej samej.