Udalosti, ktoré sa odohrali v Černobyli 25. apríla 1986,
znamenali zvrat v dejinách. Atómová katastrofa nezmenila len
celosvetové vnímanie jadrovej energetiky a vedy, ale aj náš postoj
k ekológii. Opustené domy a detské ihriská za ostnatým drôtom
tridsaťkilometrovej vylúčenej zóny, vrakoviská kontaminovaných
vozidiel a helikoptér, orná pôda pod prívalmi čierneho dažďa, to
všetko nám bude navždy pripomínať nebezpečenstvo neviditeľného
zabijaka – radiácie.
Černobyľská havária predstavovala aj kľúčový faktor pri kolapse
Sovietskeho zväzu a jeho porážke v studenej vojne. Pre Moskvu to
bola nielen environmentálna a vedecká katastrofa, ale najmä
politická a finančná. Celkové náklady sa vyšplhali na 18 miliárd
rubľov – dobový ekvivalent 18 miliárd dolárov – a Černobyľ nimi
dorazil ekonomiku, ktorá bola aj bez neho na pokraji zrútenia.
Havária a jej následky naplno ukázali, že sovietsky štát je kolos
stojaci na prehnitých nohách klamstiev.
Celú pravdu o tom, čo sa v tú noc začalo v reaktorovni 4. bloku
Atómovej elektrárne V. I. Lenina, až doteraz nik nevyrozprával.
Novinár Adam Higginbotham obetoval dve desaťročia života rozhovorom
so svedkami a práci s archívnymi materiálmi, aby nám predložil túto
drámu v celom rozsahu. Začítame sa do spomienok obyvateľov
strateného sveta vnútroštátnych pasov, tajnej polície, dlhých radov
na potraviny a hrdinského sebaobetovania za vlasť. Vysoko cenená
Polnoc v Černobyli je špičková literatúra faktu, ktorá opisuje
skazu impéria, hrdinstvo jednotlivcov a zúfalo dômyselné
improvizácie, ktorými sa spoločne snažili bojovať proti novému
nepriateľovi.
Z anglického originálu Midnight in Chernobyl (Bantam Press, New York 2019) preložil Patrick Frank.
Ukážka z textu
Trosky rozhádzané po celom okolí však menili elektráreň a jej areál
na rádioaktívne mínové pole. Štvrtý blok mohol byť smrteľne
nebezpečný pre každého, kto sa k nemu čo i len na okamih priblíži.
Dostať sa tak blízko, aby mohli zakryť reaktor alebo ho dokonca
hasiť – či už penou, alebo vodou ako vo Windscale pred necelými
tridsiatimi rokmi – bolo skrátka nemožné. Nik z komisie však
nenavrhol nič, čo by zadusilo oheň na dne reaktora. Legasov sa
zdesene obzeral okolo seba: Politici sa nevyznali v jadrovej fyzike
a vedci a technici boli priveľmi paralyzovaní, aby dospeli k
akémukoľvek rozhodnutiu. Všetci vedeli, že sa musí niečo urobiť –
ale čo?
Z reaktora sa valili husté mraky rádionuklidov a experti v Bielom
dome sa nevedeli zhodnúť ani na tom, či evakuovať Pripiať.
Prieskumníci civilnej ochrany už od obeda pravidelne merali
radiáciu v meste a prinášali znepokojujúce správy. Na Ulici lesov
Ukrajiny necelé tri kilometre od reaktora namerali popoludní 0,5
röntgena za hodinu, do večera to však stúplo na 1,8 r/h. Boli to
desaťtisícnásobky normálnych hodnôt, no námestník ministra
zdravotníctva ZSSR trval na tom, že stále nepredstavujú
bezprostredné riziko pre obyvateľov. Podráždene zdôrazňoval, že aj
pri stále utajovanom nešťastí v Majáku v roku 1957 nik nekázal
obyvateľom opustiť tajné mesto. „Ani tam nikoho neevakuovali!“
volal. „Tak prečo tu?“