O dobrovoľnom otroctve

Hlavnou tézou spisu O dobrovoľnom otroctve je, že človek sa rodí slobodný a dobrý. Rôzne formy utláčania a despotizmu sú strašné. Ale najhroznejšie je to, že tyranom a tyranii sa podriaďujú celé národy. A hocako je to protirečivé a teda nepochopiteľné, podriadená odovzdanosť sa stala druhou prirodzenosťou človeka, ktorý sa pritom rodí slobodný. Východiskom z toho môže byť prebudenie k politickej aktivite. Významnu úlohu v tom zohráva, nielen presviedčanie ľudí, ale aj aktivita inteligencie, výsmech predstavy o božskom pôvode monarchie, a pochopenie, že aj takto odcudzená moc vlastne závisí od ľudu. Každý odpor, dokonca aj pasívny, je nástrojom na povzbudenie sebavedomia ľudu. Podľa viacerých, jedna zo zásluh Machavelliho, že bol schopný oddeliť politiku a problematiku etiky. Ale Boétie tvorí aj politickú etiku - pomocník Boha či vykonávateľ jeho vôle, príroda nás stvorila slobodnými, a naše prirodzené právo je ochranou aj našej nezávislosti. Na druhej strane zas "niet ničoho, čo by na tejto zemi bolo tak proti prirodzenosti, ako pokorenie človeka". Stojíme tu blízko morálky Erazma Rotterdamského, skutočne nemravné je nielen niekoho zotročiť, ale aj v rabstve žiť. S pomocou humanistického idealizmu politicka morálka teda ústi do praktického racionalizmu.