Ihly v kope sena

Literárne sa začal prejavovať koncom 80. rokov, keď svoju poéziu uverejňoval v časopise Dotyky a v rozhlase. Patril k najprogresívnejším zjavom mladej slovenskej literatúry 90-tych rokov. Stal sa laureátom celého radu literárnych súťaži v poézii, próze i preklade. Jeho poetika, postavená na dravosti, sviežom videní skutočností a obrazovej nasýtenosti, je blízka tvorbe jeho súputníka Jozefa Urbana. Básnicky debutoval knihou Anjeli na špičke ihly (1994), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Druhá zbierka - pásmo Voľné ticho získala ocenenie Literárneho fondu a Cenu Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. V roku 2001 vydal tretiu knihu Ihly v kope sena. V nej básnik a publicista so zdanlivým pokojom pomenúva životné reálie súčasného sveta a takmer rozprávačsky ohmatáva ich rozmery, ale jednoznačne smeruje k istote lásky a porozumenia medzi ľuďmi.