Fáza uvoľnenia

Laureát Ceny Nadácie Tatra banky za umenie 2014 v kategórii Literatúra Presný, jazykovo vycibrený zmysel pre detail a celok, komediálnosť s prvkami grotesky, humoru a irónie, prepojenosť vysokého a nízkeho, súkromného a verejného, to všetko robí z prozaického súboru Stanislava Rakúsa Fáza uvoľnenia príťažlivé čítanie. Materiálovým podkladom najnovšej Rakúsovej knihy sú 60. roky. Napriek uvoľňujúcim sa pomerom pretrvávajú aj v tomto období nepriaznivé systémové a ľudské problémy, napríklad nemožnosť vyučovať literatúru predovšetkým ako umelecký objekt. I v tejto knihe sa stáva škola, divadlo, literárna tvorba a jej recepcia metaforou života a životných pomerov. Slovo „uvoľnenie“ v názve súboru má pritom protikladný, pozitívny i negatívny charakter. Jedným z nich bol aj priamočiary ľudový človek Imrich Puchlý. Hovoril zväčša nárečím a mňa volal v súkromí i na verejnosti, pred žiakmi, učiteľmi aj rodičmi Cenky drot. Keď som s ním raz kráčal cez veľkú prestávku, znenazdania rázne, tak rázne a hlasno, až som sa zľakol, zastavil okoloidúceho žiaka: – Stop! Poc tu! Neška pridzeme k vam. Naj mac zareže kačku. Ja sebe donešem prazny petnasclitrovy demižon a tuto Cenky drot tri prazne fľašečky na vino. Odchod! Žiaka poslal zrejme len tak, na vlastnú päsť domov a my sme k večeru prišli Puchlého autom na návštevu do neďalekej dediny. Hoci o tom nehovoril, bolo jasné, že nie je na tejto návšteve prvý raz. Ponúkli nás kačacinou, kapustou a knedľou, môjmu kolegovi naplnili vínom demižón a mne tri fľašky. Puchlý nepil, iba jedol, mne ako nešoférovi prikázal piť napriek tomu, že som bol chorý. Vypil som na uvítanie dva poháriky lavórovice a od tej chvíle som musel premáhať nevoľnosť. Lavórovica, sama osebe odporná, sa pomiešala v mojom organizme s antibiotikami. – Co ši ty, Cenky drot, za chlopa, kec ani pic nebiruješ, – zareagoval Puchlý napriek tomu, že som svoju nechuť ospravedlňoval chorobou a liekmi. – Ty neznaš, zlaty moj, že najlepši lik na chorotu fajna palenka? Napriek opakovanému, frekventovanému núkaniu som už nepil. Prv než sme odišli, povedal, asi len preto, aby návšteva nadobudla aký-taký oficiálny, seriózny a zmysluplný ráz: – Naj še parobčok lem uči. Veckaľ budze šicko v poradku! Uč še, zlaty moj! Zhruba o mesiac som dal žiakom – v triede bol aj ten, ktorého rodičia nás hostili kačacinou a mňa i lavórovicou, pálenkou vyrobenou zo zemiakov – anonymnú písomku s názvom Môj najobľúbenejší učiteľ. Pre deväťdesiat percent bol najobľúbenejším učiteľom Puchlý. Keď som rozmýšľal, prečo je taký obľúbený v tomto vinárskom kraji práve Puchlý, ktorý má zoznam žiakov, čo mu striedavo nosia domov podľa ním vytvoreného rozpisu zadarmo mlieko a ktorý navštevuje so zámerom pohostenia a získania darov ich rodičov, dospel som k presvedčeniu, že je to práve on, kto vie hovoriť a myslieť ich jazykom. Nejde, prirodzene, iba o nárečie, ale o jeho schopnosť vyvolať svojimi spôsobmi a celým vystupovaním u žiakov i rodičov pocit, že on je napriek všetkému jedným z nich, že je to ich človek.