Európska poradná komisia a diplomacia USA v rokoch 1943 - 1945
Knihu koupíte v
1 e-shopu
Pokud se vám po kliknutí na tlačítko "Do obchodu" nezobrazí stránka knihy ve vybraném e-shopu, je třeba vypnout AdBlock ve vašem prohlížeči pro naši stránku.
Návod na vypnutí je například na adrese https://o.seznam.cz/jak-vypnout-adblock/#1.
Martinus.cz
330 Kč
Není skladem
Krátký popis
Konferencia ministrov zahraničných vecí Veľkej trojky, zasadajúca v
októbri 1943 v Moskve, dospela okrem iného k dohode o potrebe
vytvorenia mechanizmu, ktorý by zabezpečoval tesnejšiu spoluprácu
medzi USA, ZSSR a Veľkou Britániou v oblasti skúmania európskych
otázok, vznikajúcich z vývoja vojny. Praktickým výsledkom rokovaní,
zohľadňujúcom predstavy všetkých troch veľmocí, bolo zriadenie
Európskej poradnej komisie so sídlom v Londýne. Náplňou práce
komisie bolo študovať problémy spojené s ukončením vojnových akcií
na kontinente a vypracúvať spoločné odporúčania trom spojeneckým
vládam. Novozriadený spojenecký orgán sa mal zaoberať celým radom
otázok týkajúcich sa povojnového usporiadania Európy, ale najväčšiu
pozornosť mal sústrediť na nemeckú problematiku. Prioritnou úlohou
komisie bolo vypracovať kapitulačné podmienky, ktoré mali Spojenci
predložiť Nemecku, zostaviť štruktúru dodatočného kontrolného
mechanizmu, umožňujúceho sledovať, či Nemecko tieto podmienky
dodržiava a stanoviť okupačné pásma pre jednotlivé spojenecké
mocnosti. Prvotné komplikácie v rámci komisie vychádzali hlavne z
Washingtonu, kde ministerstvo vojny permanentne nechcelo pripustiť,
aby civilné orgány formulovali dlhodobú stratégiu Nemecka, čím by
sa oslabila sloboda rozhodovania armádnych predstaviteľov. Podobne
sa správal aj prezident Franklin D. Roosevelt, ktorého postoj voči
komisii bol vždy rezervovaný – nemal záujem na tom, aby komisia
budila dojem, že tajne buduje nový svetový poriadok. Navyše medzi
ním a ministrom zahraničných vecí Cordellom Hullom dlhodobo
absentovala súhra v prístupe k zahraničnej diplomacii. Americký
delegát v komisii John G. Winant preto neustále trpel nedostatkom
relevantných podkladov na rokovania, resp. ich časovým sklzom, čím
sa tieto materiály stávali neaktuálnymi. Až príliš často sa tak
ocital v nezávideniahodnej pozícii, že jediné, čo mu zostávalo
urobiť, bolo iba komentovať starostlivo pripravené britské, resp.
sovietske návrhy. O dôležitej úlohe komisie napokon svedčí fakt, že
dokumenty vypracované na jej pôde boli v konečnom dôsledku
predkladané a schvaľované na dvoch veľkých spojeneckých
konferenciách, uskutočnených v roku 1945, pričom výsledky týchto
konferencií – Jaltskej i Postupimskej, výrazne ovplyvnili ďalší
vývoj celej Európy na niekoľko desaťročí.