Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy

Druhý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty štyroch kníh z konca 80. a 90. rokov. Sú osobité, neopakovateľné a naliehavo originálne, výrazne nadčasové, intímne, dôverné a nútia premýšľať. Autor bol počas socializmu disidentom a publikoval v československom samizdate a v zahraničí. Postupne prešiel od literárnej kritiky k písaniu fejtónov, esejí a autobiografickej próze. Autor o sebe Chcete autoportrét? Lenže ja nijaký nemám, čo je takmer to isté, ako keď si môj priateľ, nemecko český spisovateľ Ota Filip v Bavorsku napísal už niekoľko románov o vlastnom živote: má teda niekoľko životopisov. Tú istú vec možno nazerať a interpretovať z rôznych uhlov a osvetlení. Množstvo môže znamenať aj prázdnotu, nepravdu, neurčitosť, neistotu rovnako ako bohatstvo a plnosť. Azda ide o hľadanie identity, zmyslu, súvislostí, teda proces poznávania, pričom zaujímavé je nie to, čo poznáme a vieme, ale to, čo nevieme, tušíme, objavujeme. Stredovekí mystici a náboženskí myslitelia tomu hovorili podľa dobovej terminológie hľadanie spásy vlastnej duše. Alebo maliari ako Albrecht Dürer, Rembrandt a iní mnohonásobným kreslením autoportrétov. Pred dvoma rokmi mi vyšla kniha – mohla by sa nazvať aj biografickým románom – Žiť sa dá len autobiograficky. V produkcii slovenskej literatúry, ako skoro všetko, zapadla ako kameň hodený do Kolpašského jazera: zopár pokrčených kruhov na vodnej hladine, čľup a ticho. Jej text sa končí slovami: „Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký – a budúcnosť to, čo mi vzali veky, hovorím si s milým Andrejom Sládkovičom.“ A veru: keď si prezerám osobné kalendárium od vyjdenia knižky, niet čo dodať, iba ak zopár pobytov v nemocniciach a jednu ťažkú operáciu srdca. A niekoľko haiku z nemocničných postelí z milosti Božej, ak má písanie vôbec nejaký zmysel najmä v tomto čase „víťazného pádu“, teda víťaznej a víťaziacej krutej hlúposti. Potom sa zdá, že nič iné len miera praktického, činného milosrdenstva a súcitu so všetkým živým môže byť poslaním a ospravedlnením ľudského bytia, teda jeho portrétovým identikitom: tá jedinečnosť, unikát prírody a kozmu podľa Schweitzerovho presného konštatovania, že najmä my, ľudia západnej civilizácie tohto a minulého storočia sme sa narodili do doby mimoriadneho duchovného úpadku ľudstva. Myslíme si, že vieme, no iba občas a náhodou sa niečo dozvedáme. Presne viem, kedy a kde a ako mi zomrela matka pred mnohými desaťročiami. Ale len pred niekoľkými dňami mi sestra rozprávala fakty a udalosti, ktoré som počul po prvý raz a vôbec si na ne nespomínam, akoby som tam nikdy nebol. Vraj niekoľko hodín som v kostole pri maminej truhle hral a hral a hral na organe. Netuším, čo som hral, z akých not a partitúr, či som improvizoval, čo som si pritom myslel, čo som cítil. Nič, prázdno, hlucho a temno podobné „oknu“ pri väčšom alkoholickom opojení. A takých veľkých okien tmavých, zastretých, zamurovaných, vôbec neotvorených a zatemnených je pravdepodobne plno a veľa. Boli by zaujímavejšie ako všetko, čo zdanlivo vieme, pamätáme si, zapisujeme. Márne hľadanie a neustále prekvapenia z tajomnosti a zabúdania. Ak by som si teda mal čestne a spravodlivo autenticky nakresliť autoportrét, bola by to nejaká čierna škvrna, diera alebo biela plocha, v najlepšom prípade niekoľko nesúvislých, prerušovaných čiar, čo si malé decko prstom čarbe do zvíreného prachu cesty či kriedou po stene. Z každého okna vidno iný svet, ten istý strom, ulica a človek sú celkom iné, nie tie isté. Jeden strom je možno tisíc stromov a tisíc stromov je možno len jeden a ten istý.