Asi zo mňa nikdy nebude sexbomba

Keď sme sa prvý raz stretli, mala štrnásť, v očiach pubertálnu drzosť a v ústach jazyk, ktorý rozhodne nedržala na uzde a veľkú časť z neho mi otrčila. "Ty si teda živel," pomyslel som si a veľmi dobre sa pobavil. Živel, to je to správne. Spontánna, nespútaná, ale pritom dievčenská, obdarená kreativitou, situačným výmyselníctvom, dobra k metle aj k peru. Bohémska, nekonvenčná, ale priateľská a večne vysmiata. Marika Smoroňová. Dnes už šikovná študentka, nabitá zážitkami a skúsenosťami, ktoré si rozprestiera ako trávnatý koberec, aby z neho žala písmeno po písmene, slovo po slove a ukladala ich, akoby práve tak mali patriť k sebe, akoby sa každý napísaný verš volal Marika. A on sa každý naozaj tak volá vo svojej nenapodobiteľnej originalite. Zároveň z mnohých cítiť zvolanie: "Som žena a som rada, že som žena a to nie je problém, ale výsada." S týmto sa prechádzame veršami talentovanej poetky, odkrývame tajomstvá, domýšľame predstavy, tam, kde by sme mohli sklopiť zrak, tam sa naprotiveň usmejeme, lebo z tejto poézie ide sloboda a túžba. A k takým veršom vždy stojí za to sa vrátiť.