Apáka a mamáka

Groteska zo života ľudí, ktorých manželstvo trvá 77 rokov. "Keď narodil som devatnástý storočí, uhorský monarhia ból, vyprávali sme maďarský. Potom ból prvý vojna a prišiél Československý republika. Tedy my museli sme naučiť slovenský. Ale rýhlo prišiél druhý vojna, a ból tutok Horty Maďarorság, a zasek šecci maďarský. A keď ból druhý vojna konec, potom začalo komunizmuš… a zasek je slovenský! Doví, čo bude budúcnosti? Zasek maďarský? Alebo inakší? Ale my už druhý nebudeme učiť. Netreba. Doví, prečo my tak dlho žijeme? Čo urobili sme? Lebo od nás starší už ani neni sú celý dedine. A možno ani celý štáte. Prečo je taký? No prečo?“ Ukážka z knihy: Apákova lenivosť Mamáka sa prezlieka do slávnostných čiernych šiat. Obúva si čierne lakovky, uväzuje čiernu zamatovú šatku. Na šuchot a hrmot sa zobudí apáka. „No, de ty hát tak parádíš?“ povie. „Templomba1 idem, spovedať,“ odpovedá mamáka a dodáva: „Hoď aj ty. Tolko spať do videl?“ „Dotedy dobrý, kým vládzem spať. Ty nelahneš?“ „Ištenem! Jako móžem lahnúť, keď ništ neni urobený?“ „Ty aj tak len preto robíš, lebo nespíš.“ „Já mosím urobiť, lebo treba! Prettým ešte vládala som. Ale neská už néjde. Darmo. Konec. Na obed nevládzem. Hrbát bolí. Ruky, nohy žibbadujú2.“ „Žibbadujú? No tak tedy rob len tolko, kolko vládzeš. Já tak robím.“ „Jáj! Špina zjella by nás!“ „Špina? A de je špina? Ukáž sem! Daj metla. Pozametám. Ale povím, že nebudem prplať jako ty. Šecky somarina mosíš urobiť. Čil ešte pomáhám ti. Ale jako bude, keď nebudem stať postele?“ „Jako bude? Jako čil. Aj čil len posteli ležíš. Ani templomba, ani obhodba.“ „Já mám stávať? Ty stáváš!“ zvolá apáka dramaticky. „Šesť hodín, zebudíš. Sedem hodín, omša. A keď omša končí, ideš obhodba. Po ceste.“ „Dobre, ale kolko treba stáť rade!“ „Hát, tak potom nestoj. Hoď potom druhý deň.“ Nahnevaná mamáka spľasne rukami: „Že druhý deň! Šak každý deň treba stáť. Jáj! Ištenem! No povedz, dá s tebou, dá?“ Potom rezignovane mávne rukou a zaplesne za sebou dvere. Cestou do kostola Mamáka sťažka kráča do kostola a modlí sa: „Uram3, deň príjemný, pokojný daj mne prežiť. Neh já hrjéšný neni som a neh já večer pohváliť móžem teba radosťom a čistý srccom. Ámen.“ Oproti mamáke kráča tulák v dlhom, špinavom hubertuse. Vytečené oko má previazané čiernou páskou. Okolo krku má károvaný šál. V rukách navlečených do štrikovaných čiernych rukavíc s odstrihnutými koncami prstov nesie gitaru. Pod pazuchou zviera prázdnu plechovku. Míňajúc mamáku tulák slušne pozdraví: „Dicsértessék a Jézus Krisztus!4 „ Mamáka mechanicky odzdraví: „Mindörökké! Ámen.5 „ Spavá nemoc v stánku božom V rannom kostole zíva desať veriacich. Kňaz tiež zíva. Po bohoslužbe nemotorne vlezie do spovedeľnice, aby si vypočul mamákinu spoveď. Mamákina sa dlho-predlho spovedá zo svojich hriechov. Keď dospeje ku koncu, požiada o rozhrešenie: „Já šecky hriéhy celý srcce lutujem. A rozhrešení prosím.“ Ale z druhej strany neprichádza žiadna odpoveď. Mamáka trpezlivo zopakuje žiadosť o odpustok znovu: „Já slubujem, že Božím pomocom polepším a nebudem už hriéhuvať. A rozhrešení prosím. „ Kňaz nič. Mamáka sa vyteperí z búdky von a opatrne odchýli dvierka na druhej strane spovedeľnice. Kňaz je tam, ruky spôsobne zložené na veľkom bruchu, hlava vyvrátená dozadu, oči zavreté. Spí ako dudok. Veľký zlatý kríž na hrudi mu pri každom nádychu vystúpi k brade a pri každom výdychu poklesne k pupku. Z pootvorených úst mu vyteká pramienok slín. Mamáka na kňaza chvíľu hľadí. Potom privrie dvere a bez slova sa vyberie k východu. „Len tebe já verím, jáj, trojitý mój Bože! Len tebe já dúfám. A len teba já nadošecko lúbím!“ drmolí cestou. Néjde už, néjde Obchod na malom námestí je zatvorený. Od vchodu sa kľukatia dva nezávislé rady čakajúcich zákazníkov